Vytvára ti v krku skrkvanú hrudu tvorenú zo všetkých zločinov, ktorých si sa napáchal. Mozaika zloby čo si vykonal ti teraz upcháva všetky priedušnice a dusí všetky žalúdky tvojho nenažratého ega. Už aj teplo, čo ti niekedy lahodilo mrazí slnečnými lúčmi. Vráža ti Damokla medzi oči, medzi tie roztečené buľvy ľudskej beznádeje. Zámok úst si neustrážil a dobodal ním ľudí, ktorí umreli v agónii hniloby, v Poeovom delíriu kyvadla, medzi miliónom nevybuchnutých granátov a miliardami modlitieb za večnosť. Šetril si sa na koniec, ty bastardí syn s betónom vstreknutým do tvojej chorej mysle. Prestaň revať! Môžeš si za to sám. Načo si ľahol do horiacej postele bez vankúša. Rovno na gilotínu šiesteho stavca. Spečatil si upchatie ozimených ciev i vykrvácanie tvojej faloše. Faloše nesúcej „tituly“ celého ľudstva, ktoré sa pokúšalo o absurdum spoločnosti, lásky a nádeje!Dívaš sa na spúšť čo po tebe tu zostala. Vôkol len mŕtvoly hrajúce sa na chuchvalce vnútornosti. Zo živého ostali len supy a hyeny, verní spoločníci tvojho vražedného výletu. A z vecí pri tebe len kniha a gitara. Kniha bez písmen a gitara bez strún. Lebo kto zabije dôveru si už nikdy nič neprečíta a nezloží žiadnu srdcervúcu pesničku. Nebude to čisté. Kdeže? Ty ju už chlapče nezložíš. Máš telo bez akordov a ladnosti. Tak sa hýb ty ozruta! Tackaj sa a hrubými nadávkami vzdávaj hold kalvárii svojich obľúbených rozprávok! Tie už dávno stratili pravý význam!
